Biometrická identifikácia je štatistický proces. Výkyvy v podmienkach medzi enrolovaním a získavaním tiež ako aj telesné zmeny (dočasné alebo stále) znamenajú, že nikdy nestane 100 percentne presné porovnanie. Pre heslo alebo PIN je alebo nie je odpoveď presne tá istá, aká bol uložená do pamäte - malá odchýlka nie je dôvodom pre odmietnutie; pre biometrické údaje, neexistuje jasná hranica medzi porovnaným a neporovnaným údajom. Či porovnanie existuje, závisí teda nielen od dvoch súborov dát, ktoré sa majú porovnať, ale tiež od hranice chyby, ktorá je považovaná za tolerovateľnú. 90%-tná pravdepodobnosť porovnania môže ale aj nemusí byť považovaná za akceptovateľnú, čo závisí od zavedenia biometrie do žiadostí na aplikačnú istotu.
Výsledkom tejto štatistickej podstaty je, že biometrické systémy nie sú nikdy na 100 percent presné. Existujú dva typy možných chýb: nesprávne porovnanie a nesprávne neporovnanie. Nesprávne porovnanie nastáva vtedy, keď sa získaná šablóna chybne priradí k šablóne, ktorá bola uložený pri enrolovaní, aj keď sú tieto dve šablóny od dvoch rôznych osôb. Nesprávne nepriradenie nastáva, keď získaná šablóna nie je porovnaná so šablónou získanou enrolovaním, aj keď sú obidva od tej istej osoby. Výskyt týchto chýb je rôzny v rozličných biometrických technológiách a závisí od nastavenia hranice, pri ktorej sa počíta so správnym porovnaním: hranica 99% bude mať viac nesprávnych nepriradení a menej nesprávnych priradení ako hranica 98% a tak ďalej.
Akákoľvek biometrická aplikácia musí preto poskytovať núdzový postup, aby sa mohla vyrovnať s týmito chybami. Núdzové postupy sú rovnako nevyhnutné na vysporiadanie sa s ľuďmi, ktorí majú ťažkosti poskytnúť vzor akéhokoľvek biometrického údaja. To môže byť aj trvalé, napr. pri zrakovopostihnutých osobách, ktoré používajú systém na dúhovkové rozpoznávanie; alebo to môže byť dočasné pri jedincoch, ktorý majú obviazanú tvár a používajú systém na rozpoznávanie podľa tváre. Percento ľudí, ktoré má takéto problémy je malé, no významné. Preto núdzové postupy budú potrebovať dostatočne flexibilnú ľudskú zaangažovanosť, aby bolo možné pracovať s takým množstvom potencionálnych problémov.
Druhý bod, ktorý je dôležité spomenúť, je, že samotné biologické údaje, takzvané vzory, nemusia byť vlastne uložené do systému biometrickej identifikácie. Obrázky dúhovky, odtlačky prstov a tváre sú konvertované matematickými algoritmami a uložené do fixného formátu, takzvanej šablóny. Využitie biometrických algoritmov umožňuje štatistickej veličine, ktorá porovnáva vlastnosti získané počas procesu získavania. Zatiaľ čo sú algoritmy odlišné v každej technológii, tento proces je zvyčajne nevratný, teda nie je možné zo šablóny znovu vytvoriť vzor, ktorý bol v jej zdroji. Ďalšia výhoda použitia algoritmu na vytvorenie šablón je, že nová a odlišná šablóna môže byť vyrobená, keď dávnejšie vytvorená šablóna bola ukradnutá a je zneužitá treťou osobou, dokonca aj keď sa samotné biometrické vlastnosti nedajú zrušiť- váš odtlačok prsta zostáva váš odtlačok prsta, aj keď niekto iný získal jeho kópiu.
Biometrické vlastnosti obsahujú rozličné súbory vlastností tela, ale nie všetky takéto súbory sú vhodné na identifikačné účely. Napríklad fotografia istej časti tela (tvár) poskytujúca na mnohé použitia, zatiaľ čo fotografia inej časti tela (napr. lakte alebo nohy) je bezpredmetná. Ohotnotenie, či je je vlastnosť danej časti tela vhodná na použitie v biometrii, poskytuje nasledujúcich sedem kritérií.
Musíme mať na pamäti, že stupeň, na ktorom musí byť každé kritérium biometrie splnené, závisí samozrejme na používanej aplikácii. Colná kontrola musí byť urobená počas niekoľkých sekúnd; kriminálne vyšetrovanie môže trvať aj niekoľko mesiacov. Niektorá aplikácia, povedzme diaľničné poplatky, môže akceptovať značný výskyt chýb; bankový systém bude vyžadovať iste prísnejšie kritéria. Preto je nevyhnutné zvažovať aj účel, na ktorý sa bude biometria využívať.