Funkcionálne termíny súčasného využitia biometrie môžu byť zatriedené do nasledujúcich častí: verifikácia, identifikácia a kontrola. Iné možné využitie biometrie, aj keď ešte sa ešte nenachádza v konečnom štádiu vývoja, je biometrická enkrypcia (zakódovanie).
Verifikácia je testom na uistenie sa o tom, či je osoba X presne tá, za ktorú sa vydáva. Uvažujme o dvoch typoch verifikácie: s centralizovaným a s decentralizovaným ukladaním dát.
Verifikácia s centralizovaným ukladaním dát
Ak existuje centralizovaná databáza, kam sú ukladané biometrické údaje a s nimi asociované totožnosti, biometrický vzor vyžadovanej totožnosti sa opätovne získava z databázy. To sa potom porovnáva s existujúcim odtlačkom poskytnutým osobou X, čo vedie k potvrdeniu alebo zamietnutiu totožnosti. Pri verifikácii sa môžu vyskytnúť dva typy chýb: nesprávne porovnanie alebo chyba. Porovnanie môže byť vykonané v danom prístroji, ktorý dočasne ukladá získaný vzor alebo vo vzdialenom hardvéri, ktorý ukladá vzorky získané počas enrolovania. Nesprávne odmietnutie spôsobí zbytočné ��ažkosti dotknutým osobám, zatiaľ čo nesprávne priradenia sú nebezpečnejšie, lebo potvrdia falošnému jedincovi inú totožnosť a systém chybu ani nezaznamená.
Verifikácia s decentralizovaným ukladaním dát Ak sú biometrické dáta ukladané do pamäťového prístroja, ktorý nosí jednotlivec, napríklad čipová karta alebo čip vložený do dokladu totožnosti, osoba X bude poskytovať aktívny biometrický vzor a to bude porovnávané s biometrickými dátami v pamäťovom zariadení. To môže byť vykonané buď pri verifikačných systémoch, ktoré opätovne získavajú biometrické údaje od osoby X z pamäťového zariadenia a porovnávajú ich s daným vzorom, alebo so samotným pamäťovým prístrojom, ak je dostatočne dômyselný, aby vykonal takúto verifikáciu. Detaily totožnosti sú buď ukladané do pamäťového zariadenia alebo napísané na sprievodný dokument, napr. v prípade cestového pasu, môžu byť informácie o totožnosti vytlačené vedľa čipu. Ak je proces verifikácie úspešný, potvrdí sa, že osoba X je právoplatným držiteľom daného dokumentu. Ako aj v predchádzajúcom prípade, nesprávne akceptovanie a chyby nesprávneho zamietnutia sú tiež možné. Okrem toho, je tu možnosť, že dokumentácia alebo pamäťový prístroj nie sú pravé alebo sú sfalšované.
Identifikácia sa používa na zistenie totožnosti osoby, keď je jej totožnosť neznáma. Na rozdiel od verifikácie je v procese identifikácie nevyhnutná databáza, ktorá obsahuje záznamy ľudí, ktorých systém pozná; bez databázy záznamov nie je možné identifikáciu uskutočniť. Ak sa má uskutočniť identifikácia osoby X, poskytne táto osoba aktuálny biometrický vzor, napr. sa urobí odtlačok prsta alebo sa zoskenuje dúhovka. Spracovávajú sa údaje a výsledná biometrická šablóna sa porovná so záznamami v databáze, aby sa našiel zodpovedajúci údaj. Systém potom odpovedá buď pozitívne - že bol zodpovedajúci údaj nájdený, alebo negatívne - že danému vzoru nezodpovedá nikto zo zaregistrovaného obyvateľstva. Identifikácia môže tiež vyústiť do chýb, ktoré už boli popísané vyššie, a to nesprávne priradenie alebo nesprávne zamietnutie. Keďže systém kontroluje databázu zaregistrovaných šablón alebo plné obrázky, udržiavanie integrity databázy je nevyhnutné na ochranu jednotlivcov voči zlodejom identity.